Iride a Orfeo: Neprivádzaj ma do väčších rozpakov (2. časť)
Čas sa vliekol čím ďalej tým pomalšie. Od nervozity začala Iride k poznámkam kresliť krúžky, malé, veľké, malé do veľkých, až vznikli rôzne obrazce plné krúžkov. Vôbec si v danej chvíli neuvedomila, že muž ju nenápadne sledoval.
"Dnes si vybral profesor dosť nezáživnú tému," neznámy sa naklonil bližšie k Iride a snažil sa nenápadne začať konverzáciu.
"To nie, rozpráva zaujímavo," koktavo vyšlo z Iride, ktorá ešte viac znervóznela až inštinktívne zavrela zošit, aby nemohol pozerať na záplavu krúžkov. V tom momente mala pocit, že sa od hanby prepadne snáď pod čiernu zem.
"Nemyslel som to v zlom," opäť k nej šeptom riekol, usmial sa a snažil sa ju povzbudiť, aby nepôsobila vydeseným dojmom, ktorý z nej len tak sálal. Nepomohlo to.
"Architektúra barokového obdobia je moja obľúbená, naozaj, rozpráva pútavo," zaklamala, aby aspoň trochu zachránila nepríjemnú situáciu.
"Určite je to zaujímavá oblasť, no nemusel by zachádzať do nepodstatných detailov, pôsobí to dosť rušivo, ak chceme teda taktne obísť slovo nuda," žmurkol.
Venovala mu jemný úsmev na znak súhlasu a tvárila sa, že opäť počúva profesora. Mal však pravdu, prednáška bola natoľko nezáživná, že sa nedokázala sústrediť ani len na jedno jeho slovo.
Nasledujúce minúty už nič viac nepovedal a Iride sa bála čo i len pohnúť. Mysľou sa jej stále preháňalo všetko to, čo sa v uplynulých okamihoch udialo a predstavovala si najrôznejšie situácie, ako inak to mohlo prebiehať, no neprebiehalo. Prečo nepôsobila viac sebaistejšie a odvážnejšie? Prečo musí stále vyzerať ako zakríknuté teľa, ktoré sa bojí všetkého, čo sa okolo nej deje? Začala sa neznášať a najradšej by celú trápnu situáciu úplne vymazala zo svojej mysle.
Prednáška sa konečne skončila, v miestnosti sa rozsvietilo svetlo a študenti sa hromadne začali presúvať k vchodovým dverám. Iride sa rýchlo zamiešala medzi dav a snažila sa čo najskôr odísť z miesta a od muža, ktorý ju z nepochopiteľného dôvodu privádzal do obrovských rozpakov.
"Vyhoď si ho z hlavy, prestaň naňho myslieť a ani sa neobzeraj za seba. Si zasnúbená, chodíš s Matteom," dookola si v duchu opakovala, no o svojich slovách po chvíľke začala pochybovať. Matteo síce bol jej snúbencom, kamarátom z detstva, s ktorým vyrastala a takmer všetci očakávali, že sa raz vezmú, no o vášnivej láske nemohla byť ani reč. Zvykla si na neho, na jeho bozky, na prítomnosť i veci, ktoré jej na ňom vadili. Lenže detailnejšie sa ich vzťahom vôbec nezaoberala a brala to ako niečo, čo sa jednoducho malo stať a zároveň s tým počítali obe ich rodiny.
1. časť si môžete prečítať >>>TU<<<
3. časť si môžete prečítať >>>TU<<<